Zo začiatku vyzerala všetko úplne normálne, ako kedykoľvek predtým. Išli sme na Babky a z nich na Chatu pod Náružím. Najedli sme sa a oddýchli si. Keď tu zrazu chalani vybrali z batohov horolezecké výstroje. V tej chvíli mi už bolo všetko jasné. Ich plán začal vychádzať. Vyzbrojení dobrou náladou a pocitom víťazstva (len na strane chalanov) sme vyšli z chaty. Vôbec som nevedela kam ideme, cítila som sa dezorientovaná. Ale onedlho som pred sebou zbadala obrovskú skalu a adrenalín mi v tele stúpol svetelnou rýchlosťou. Snažila som sa pretvarovať. „Veď predsa ja liezť nepôjdem,“ hovorila som si v duchu.Kamaráti sa pripravili a začali liezť. Ako prvý išiel Dano, po ňom nasledoval Marek a Rado. Pod skalou sme ostali už len dvaja, ja a Vlado. A vtedy sa to stalo. „Si na rade,“ povedal, podávajúc mi sedačku. V tom momente som celá zbledla a začala som protestovať, ale nič mi nepomáhalo. O chvíľu som mala na sebe sedačku a lezečky a už ma aj istil o lano. Nevnímala som nič okolo seba a začala som liezť. Ten pocit, ktorý som cítila bol neuveriteľný a ťažko opísateľný slovami. Na jednej strane som sa neskutočne bála a na druhej som sa cítila úplne voľná. Mala som pocit, že odstraňujem zákony zemskej gravitácie. Každým výstupom vyššie som bola bližšie k nebu a to pôsobilo ukľudňujúco. Čoskoro som bola hore pri chalanoch. A ten výhľad. To bolo niečo prekrásne, očarujúce a veľkolepé. Celé okolie som mala ako na dlani. Pri pohľade na tú krásu som cítila Božiu prítomnosť všade okolo seba.
Tento zážitok patrí medzi moje nezabudnuteľné a kamarátom, ktorí mi to umožnili som nesmierne vďačná.
závisť!... ale tak doprajem ti zase :).
OdpovedaťOdstrániť